História
História chovu koní na Slovensku
(history of breeding horses in slovakia )
Kôň, nenahraditeľný spolupracovník a priateľ človeka, počas vývoja prešiel výraznou zmenou v zovňajšku ako i vo výkonnosti. Od päťprstého jedinca veľkosti líšky až po súčasného jednoprstého jedinca rôznej pásmovej výšky (až 180 - 190 cm) a hmotnosti (až 800 - 1 100 kg). Do dejín človeka sa kôň zapísal zo všetkých druhov hospodárskych zvierat najvýraznejšie. Kone boli na našej planéte skôr než ľudia, preháňali sa tu v hĺbke treťohôr niekedy pred 60 miliónmi rokov. Postupný vývoj (fylogenézu) môžeme najdokonalejšie zo všetkých živočíšnych skupín sledovať u koňovitých cicavcov. Prakôň žil pod hlbokou klenbou pralesov Ameriky. Vo vývojovej forme Hippidium sa už ďalej nevyvíjal a pravdepodobne vyhynul ešte v pleistocéne. Boli to posledné pôvodné kone amerického kontinentu. Prakone vo vývojovej forme Pliohyppus, ktoré sa dostali na euroázijskú pevninu, stali sa priamymi predkami dnešných foriem koňovitých cicavcov rodu Equus. Svoj pôvodný areál mali vlastné kone rozšírený v oblasti od západnej Európy až po východnú Áziu. Domáci kôň nie je monofyletické zviera, na jeho utváraní sa podieľali najmenej tri divoké formy:
1) najťažší západný kôň (Equus robustus) žil ešte v prvých storočiach nášho letopočtu. V divokej forme vyhynul, ale jeho krv koluje v chladnokrvných plemenách koní.
2) v strednej a východnej Európe žil divoký kôň „tarpan“ (Equus ferus), ktorý sa výrazne podieľal na vzniku domácich teplokrvných plemien koní. Z nálezov môžeme usudzovať, že na našom území sa vyskytoval v hojnom počte už v dobe ľadovej. Rozdielne životné podmienky u neho viedli k vytvoreniu dvoch foriem:
a) lesný tarpan - vyhynul v druhej polovici XVIII. stor.
b) stepný tarpan - vyhynul v sedemdesiatych rokoch XIX. stor.
3) Jediný typ divokého koňa, ktorý sa zachoval dodnes, je „kertag“ (Equus przewalskii), vývojovo ustálený druh. Okruh jeho výskytu vo voľnej prírode sa v XX. stor. obmedzil na hraničnú oblasť Mongolska s Čínou. Obmedzené počty kertagov zostali len v zajatí a pripravuje sa ich spätné vypúšťanie do voľnej prírody.
Kôň bol domestikovaný okolo roku 5 000 p.n.l., čím došlo k prevratu, človek koňa skrotil a začal využívať prednosti koňa vo svoj prospech. Zo zdroja potravy sa pričinením človeka z koňa stáva ťažné zviera a neskôr aj jazdecký kôň. V záprahu koní dal človek do pohybu obchod, vznikla doprava, pošta, dochádzalo k prepojeniu národov, štátov. Kôň pomáhal človeku k bohatstvu. Vyrástli vladári, ktorí sústreďovali vlastníctvo a v tom aj chov koní do svojich rúk. Pre ochranu vlastníctva, ale aj pre získavanie ďalšieho vlastníctva, začali budovať ozbrojené jazdectvo. Tým bol mierumilovný pomocník človeka zneužitý na vojenské účely. V dejinách ľudstva nastalo čierne tisícročie. K oťažiam koní sa vyšvihli vojvodcovia, rodili sa nové štáty, búrali tróny, horel svet. Úloha koňa vrcholí v XIX. stor., kedy sa jeho použitie rozšírilo na ťažkú prácu v armáde, v poľnom a lesnom hospodárstve, v doprave, ale aj v rodiacom sa priemysle. Z ľudského rozmaru koňom pribudla ďalšia funkcia. Začali sa používať na lov zvierat pre zábavu, ktorá prerástla v hru, v šport. Lovci v sedlách sa schádzali k streleckým súťažiam a jazdeckým zručnostiam - hrám, antika predviedla bojové súťaže v sedle i v záprahu. Devätnásť storočí nášho letopočtu vládol kôň v službách ľudstva, dosiahol vrchol a nastal zlom – kôň sa postupne odsúva na vedľajšiu koľaj. Po stáročiach v službách ľudstva koňa na vedľajšiu koľaj odsunul „obláčik pary“ - parný stroj. Technické vynálezy spôsobili revolučný prevrat. V priebehu desaťročí stroje prevzali ťažkú funkciu koňa v poľnom a lesnom hospodárstve, v doprave, v armáde, v priemysle a pod. Po svojom pôsobení v službách ľudstva prechádza tento ušľachtilý, mlčanlivý, pracovitý priateľ človeka do ďalšieho tisícročia na pomyselnej vedľajšej koľaji. Ušľachtilé, rýchle štíhle kone nachádzajú uplatnenie v bojových, loveckých, dostihových a westernových súťažiach, v rôznych súťažiach jazdeckých a záprahových. Jazdecké, športové a dostihové kone vyrazili do svojej ďalšej slávnej budúcnosti.
Slovensko - krajina v Karpatskej kotline, bolo už od pradávna známe chovom teplokrvných koní. Toto územie pred n.l. obývali Markomani, ktorí sa venovali chovu koní. Potvrdzuje to skutočnosť, že ich vodca Marabud postavil štvortisícovú armádu na koňoch. Naši predkovia Slovania prišli na toto územie na prelome V. a VI. stor. n.l. O existencii divokého koňa na území Slovenska máme hmotné dôkazy z náleziska Gánovce, ako aj v travertínovom lome vo Vyšných Ružbachoch. Kostrové pozostatky a odtlačky kopýt divokého koňa pochádzajú zo staršieho pleistocénu, z obdobia asi 700 tisíc až 245 tisíc rokov p.n.l. Vychádzajúc z uvedených, ako i z ďalších hmotných dôkazov môžeme povedať, že naši predkovia v Karpatskej kotline kone lovili, domestikovali a chovali.
Chov koní tu bol rozšírený a uznávaný už počas formovania nadkmeňových útvarov začiatkom VII. stor. Ďalší rozmach chovu koní v tejto oblasti bol počas začleňovania tohto územia do vznikajúceho Uhorska (od polovice X. stor. do konca XI. stor.). vývoj chovu koní na tomto území výrazne ovplyvňovali nájazdy tatárskych a mongolských bojovníkov. Uhorská krajina už za panovania kráľov Kolomana (1095 – 1116) a Bélu (1173 – 1196) bola známa početným chovom pekných, vytrvalých koní. V XIII. stor. sa hovorí o silnej armáde rýchlych jazdcov, ktorú uhorskí králi budovali pre nájazdy do susedných zemí. Kráľ Štefan v r. 1271 vybudoval a vypravil armádu 30 000 mužov ľahkej jazdy. Uhorská rovina bola zásobárňou ušľachtilých a rýchlych koní, ktoré odvodzovali svoj pôvod od prapredka tarpana. Takúto silnú armádu mohla postaviť len krajina, v ktorej bol chov koní vyvinutý, dobre organizovaný, na dobrej chovateľskej úrovni, zošľachťovaný žrebcami orientálneho a neskôr arabského pôvodu.
Výrazný rozvoj chovu koní v Uhorsku a tým aj na Slovensku prebiehal počas tureckej okupácie časti Uhorska po porážke v r. 1526. Turci boli milovníkmi pekných, ušľachtilých koní, ktoré tureckí vládcovia venovali uhorským veľmožom, čím sa snažili získať ich. Počas tureckej okupácie na obsadené územie prišlo veľa koní z Arábie. V období tureckej okupácie na obsadenom území vzniklo veľa súkromných žrebčínov, ktoré priaznivo vplývali na skvalitňovanie chovu koní aj u roľníkov.
Po vyhnaní tureckých okupantov z Uhorska bol chov koní zdecimovaný. Ich nedostatok pre armádu sa riešil dovozom remont z Moldavska. Pre rozvoj a skvalitňovanie chovu koní v Uhorsku bol potrebný nový regenerátor, ktorý by nahradil arabského koňa. V zemiach západnej Európy od XVI. stor. veľký význam nadobúdal španielsky kôň, ktorého chov rozvíjali panovnícke dvory. Preto sa španielsky dvor aj chovom koní stal príkladom pre ostatné panovnícke dvory, preberajúce španielsku dvornú etiketu. V tomto období sa zvyšoval význam výkonných, elegantných španielskych koní, ktoré ovplyvňovali chovy koní takmer v celej Európe. K rozvoju chovu španielskych koní výrazne prispelo založenie dvorných žrebčínov Kladruby n. Labem (1579) – kladrubský kôň, Lipica ( 1580) – lipický kôň a Kopčany (1765), ako aj dvornej jazdiarne vo Viedni (1735). Uvedené žrebčíny zabezpečovali produkciu plemenného materiálu a kočiarových koní pre cisársky dvor a šľachtu. Španielska jazdiareň bola zameraná na výučbu a výcvik.
Pre históriu Slovenska a chovu koní na jeho území má veľký význam jediný dvorný žrebčín založený na území Slovenska – Kopčany pri Holíči. V tomto žrebčíne sa narodili zakladatelia strokladrubských belušov kmeňa Generale (1787) a Generalissimus (1797). Aj zakladateľky lipicanských rodín Stornella a Famosa sa narodili v Kopčanoch. Do žrebčína Kopčany bol prvý väčší import anglického plnokrvníka v r. 1814, a to 70 kobýl a 3 žrebce z Anglicka a z Francúzska. Na pastvinách žrebčína boli 23.augusta 1816 za účasti cisára Františka I. prvé porovnávacie dostihy anglických a arabských plnokrvníkov. V dvornom žrebčíne Kopčany bol chov koní zrušený v r. 1826. Historické budovy žrebčína stoja, chátrajú a čakajú na záchranu.
Intenzívnejší rozvoj poľnohospodárstva a celého národného hospodárstva, včítane armády, požadoval koňa mohutnejšieho, rýchlejšieho, vhodného do ťahu, ako aj pod sedlo. Obdobie XVIII. a XIX. stor. výrazne prispelo k vzniku a rozvoju anglického plnokrvníka ako aj plemien koní, na vzniku ktorých sa podieľal. K rozvoju jeho chovu, ako aj plemien vyšľachtených za jeho použitia, výrazne prispeli žrebčíny Kisber (1853), Mezöhegyes (1785) Radovec (1774), ako aj viacero súkromných žrebčínov. Na území Slovenska to boli žrebčíny Tešedíkovo (1825), Smolenice (1855), Slanec (1860), Bučany (1871), Rusovce (1873), Parchovany (1880), Eleonora Udvar v Bratislave (1889), Gomba (Hubice) (1890) a ďalšie, ktoré viac alebo menej úspešne rozvíjali chov plnokrvníka a dostihový šport. Z uvedených žrebčínov bol najúspešnejší Gomba (Hubice), ktorý úspešne pôsobil do r. 1936. Prvé dostihy podľa anglického vzoru v rámci Uhorska boli v r. 1814 v Urmíne (Mojmírovce), kde pretekali arabské kone sedlané zamestnancami žrebčína.
Za účelom zmohutnenia chovu koní pre potreby poľnohospodárstva, ako aj armády, bolo vyšľachtené plemeno nonius (1810), ako aj anglické polokrvné kmene Furioso (1836), Przedswit (1872), North Star, Star of Hannover a ďalšie. Chov noniusa sa na území Slovenska začal v druhej polovici XIX. stor., kedy žrebce noniusa z Mezöhegyesu začali pôsobiť v zemskom chove na území Slovenska. Na území Uhorska bol chov koní zabezpečovaný v rámci piatich oblastí, pričom územie Slovenska tvorilo piatu oblasť. Reprodukciu v chove koní na území Slovenska zabezpečovali žrebčince Bojná (1855, - od r. 1900 Nitra), Prešov (1859) a Rimavská Sobota (1884).
Na území Slovenska sa chovali len teplokrvné plemená koní (arabský kôň, lipican, anglický plnokrvník a polokrvník, nonius, klusák a huculský kôň). V rámci rajonizácie mali arabské a lipické kone vyhradené podhorské oblasti, nonius a anglický polokrvník nížinné oblasti a huculský kôň a kone horského typu oblasti horské. Na území Slovenska v plemenitbe v r. 1900 pôsobilo 383 žrebcov (196 anglických, 56 noniusov, 54 arabských, 46 lipických a 31 žrebcov huculských a horského typu). V období rokov 1886 – 1901 na území Slovenska pôsobili aj žrebce norfolkské. Chladnokrvný žrebec – kríženec bol v plemenitbe použitý len jeden v r. 1886. Huculské žrebce sa v plemenitbe intenzívne používali od r. 1918. Okrem uvedených plemien sa na území Slovenska koncom XIX. stor. chovali aj americké klusáky, ich chov bol sústredený na západnom Slovensku.
Autor:Vladimír Hučko
ak si chcete prečítať viac : https://www.horses.sk/konfer/k-hislo.htm
